Arizona Heat (2012)

Po dobrodružnej ceste naprieč Španielskom
a 30 dňovom výlete v Texase prichádza ďalší
príbeh zo zámoria, tento krát z ďalekej, horúcej Arizony.

Júnová sobota, je takmer polnoc. Oddychujem na chate s priateľmi pri pokojnom ohni a jasnej oblohe, z ktorej na nás svieti jasný mesiac obklopený malými hviezdami. Sedím na chladnej tráve a jemný vánok mi naráža do tváre. V ruke mám gitaru a spoločne s priateľmi si spievam Country Roads. Na moment som si zavrel oči a prvýkrát som začal premýšľať o tohtoročnej dovolenke.
Gitara stále hrala, ľudia naokolo si spievali aj a som sa zasníval a predstavil som si, že sa nachádzam v teplom obliatej Arizone a obdivujem všetky úchvatné veci navôkol.
Áno. To bola tá správna krajina pre mňa.

Posledné slová piesne zazneli a struny mojej gitary sa prestali hýbať. Všetci sa vrátili do chaty, odpočinúť si po náročnom dni. Vlastne nie všetci... Dvaja ľudia ostali sedieť pri stále horiacom ohni. Bol som to ja a kamarát. Aj on chcel už ísť s ostatnými, no ešte som ho na chvíľu zdržal. Bolo to kvôli mojej predstave, nad ktorou som premýšľal, pokiaľ struny na mojej gitare ešte hrali.
Vedel som o jeho veľkom sne, Americkom sne. Od malička miloval Ameriku, túžil ju niekedy navštíviť a ja som mu teda navrhol, či by si svoj cestovateľský sen nechcel splniť práve tento rok.
Chvíľu sme sa rozprávali a on s veľkým úsmevom na tvári súhlasil.
Najprv tomu nemohol uveriť, ale hneď po návrate z chaty sme začali vybavovať základné veci ohľadom dovolenky v Spojených Štátoch.

Na začiatku boli na výber tri americké štáty. Tennessee, Kansas a Arizona.
Po dlhšom uvažovaní a rýchlo plynúcemu času sme sa konečne rozhodli...
... Phoenix, Arizona. To je to miesto, kde strávime presne 30 dní.
Pre mňa tretia druhá americká krajina, tretia americká dovolenka, pre kamaráta (Martina) americká premiéra.

7.7.2012, Košice. Všetko je dohodnuté. Odlieta sa večer o 20:45.
Americký sen sa môže začať...


Na letisko sme prišli o hodinu skôr, keďže Martin bol od rána dosť v strese, ale ja som sa mu nečudoval a akceptoval som mu to. xD Stres mal nakoniec aj svoju obeť. Bol to samozrejme Martin, ktorý si 30 minút pred odletom spomenul, že si doma zabudol pekne pripravenú stravu. Keď mi povedal, čo všetko si pripravil, tak sa mi nedalo nezasmiať (škodoradosť najväčšia radosť xD). Mal tam toho fakt dosť, ale aby som nebol len ten, ktorý sa vysmieva, išiel som mu do bufetu niečo dobré kúpiť. Vlastne... išiel som k bufetu. Bol zatvorený. V tom momente mi prišlo Martina opäť ľúto a ešte viac som sa začal smiať. Mal by som o sebe trocha pouvažovať o_O. Smutne som mu oznámil, že jedlo sa už nedá nikde kúpiť a do odletu ostávalo niečo cez 25 minút. Navrhol som, že potravu a nápoje kúpime už v lietadle, dovtedy som mu dal niečo z mojich drahocenných zásob.

Nástup do lietadla alebo inak povedané, posledné sekundy strávené na slovenskej zemi. Nočné letisko bolo vysvietené a lietadlo pripravené na odlet. Kamarát, rovnako ako ja už pár letov zažil, takže sme sa obaja vyhli stresujúcim situáciám z lietania. Usadili sme (opäť som mal sedadlo pri okne, yes! xD) a čakali sme na odlet. Netrvalo dlho a lietadlo sa zdvihlo zo zeme a jediné, čo sme si v tej chvíli pomysleli bolo, aby sme šťastne doleteli... + ešte prebehli nejaké tie myšlienky ohľadom občerstvenia, pretože sme boli fakt hladní, keďže zásoby jedla, ktoré nám mali vydržať na celý let sme zjedli už na letisku. Nuž, hlad robí svoje.

Okolo desiatej sa kamarát rozhodol ísť pohľadať pani s občerstvením, ja som ostal na svojom mieste. Asi 5 minút po tom, ako odišiel išla pani s jedálnym vozíkom okolo nás a Martin bol stále preč. Rozhodol som sa mu niečo zobrať, popýtal som si pár vecí, no keď došlo k najhoršiemu (k plateniu), zistil som, že mi nechtiac zobral aj moju peňaženku, takže z jedla opäť nič nebolo. Martin sa asi o 10 minút vrátil, tiež s prázdnymi rukami a takisto aj žalúdkom.

Už sme to obaja vzdali a unavení sme išli spať. S dobrou hudbou to išlo oveľa ľahšie a ani sme sa nenazdali a pri prebudení sme cez okienko v lietadle videli to, na čo sme netrpezlivo čakali. Piesočnatá Arizona bolo rovno pod nami a my sme čakali na pristátie na letisku vo Phoenixe. Netrvalo dlho a boli sme v cieli. Phoenix, Arizona - Spojené Štáty Americké.
Pri výstupe z lietadla sa na nás vyrútilo nesmierne Arizonské teplo. Vôbec nám to nevadilo, presne niečo takéto sme očakávali, sme predsa v najhorúcejšom americkom štáte.


Sladká vôňa Arizonskej púšte. Ostala mi tradícia s Texaského Dallasu a opäť som uprednostnil chatku obklopenú divokou Arizonskou prírodou. Môj spolucestovateľ taktiež nebol proti. Bol som pozitívne prekvapený, chatka aj prostredie boli fakt úžasné, cítil som sa ako pravý Arizončan xP. Chatka bola útulná, dá sa povedať, že aj osamotená. Patrila pod mesto Phoenix, bola niekoľko kilometrov od centra. Vybalil som si veci a v momente som vzal gitaru, sadol som si pred chatku a začal som hrať. Vybavili sa mi spomienky z Texase, kde som zažil niečo podobné. Teraz je tu ale Arizona, nová krajina, nové zážitky.

Phoenix je momentálne najväčšie mesto, aké som kedy v živote navštívil, no v prvý deň som sa do mesta ešte nechystal. Martin si ešte potreboval oddýchnuť, ja som sa poobzeral po okolí a obdivoval všetko, čo ma obklopovalo. Bolo to opäť niečo nové, s čím som sa ešte nestretol a vychutnával som si každý krok po rozpálenej zemi. Nakoniec som po náročnom dni vrátil späť do môjho Arizonského domova, aby som načerpal sily na môj ďalší cieľ - Phoenix.


Phoenix, hlavné mesto Arizony a šieste najväčšie americké mesto.
Bolo to 9.7, kedy som prvý krát vstúpil do ulíc tohto nádherného, horúceho veľkomesta. Vôbec sme sa nešetrili, vo mesta sme prišli už o ôsmej ráno, naspäť na chatku sme prišli až neskoro večer. Ale nepreskakujme...
Phoenix je naozaj krásne miesto, obrovské teploty pre nás vôbec neboli problém, dokonca dotvárali atmosféru tohto púštneho mesta a niet divu, sme v najteplejšej oblasti v Spojených Štátoch. Vybrať prvú vec, ktorú pôjdeme pozrieť bolo veľmi ťažké, no obaja sme sa zhodli na nejakom fastfoode, keďže sme sa doma ešte nenajedli.

Zvolili sme Kentucky Fried Chicken (KFC) na North 43rd Avenue. Bola to pekná, malá budova s červenou strechou, z ktorej už vonka rozvoniavali grilované dobroty. Usadili sme sa pri stole, ktorý bol najbližšie pri pulte, kde sa predávalo jedlo. Výber bol taký veľký, že by som sa tam najradšej presťahoval a napriek tomu, že nie som veľký fanúšik fastfoodov, vedel by som si tam vybrať veľmi veľa vecí.
Moja voľba padla nakoniec na šťavnaté Kentucky Grilled Chicken, ku ktorým som si dal ešte Colonel's Crispy Strips (kuracie neviem čo, ale boli vynikajúce!). Martinovi padol do oka obrovský KFC Snacker Sandwich...
...vlastne obrovský len do chvíle, kým mu ho nedoniesli na tanier. No ešte predtým, než mu sendvič doniesli spomenul jednu poznámku, na ktorej sme sa neskôr schuti zasmiali. Povedal, že za tú cenu mu ten sendvič musí doniesť najkrajšia predavačka z Phoenixu a musí byť tak veľký, že si ho ešte odloží na cestu. Tešil sa viac, ako mu doniesli. Sendvič nebol nejakej výraznej veľkosti a predavačka nebola tiež nič, čo by ho zaujalo. Na chuť sa nesťažoval, vychutnal si ho, no z KFC vychádzal, chudák, hladný.

Taxíkom sme sa zviezli do centra mesta, kde sme navštívili (obaja po prvý krát v živote) coffee predajňu Starbucks. Je to najväčšia sieť kaviarní na svete, posedenie bolo príjemné, káva, ktorú nám doniesli výborná. A asi bola výborná dosť, keď Martin s úsmevom spomenul, že to aj z tej kávy sa najedol viac ako zo sendviča z KFC. Asi 5 minút nad to, ako dopil kávu vstúpila do kaviarne jedna veľmi atraktívna, odhadujem 20 ročná slečna. Sadla si k stolu a objednala si kávu. Asi po 20 minútovom, veľmi nenápadnom hľadení na ňu sa Martin hrdo postavil a opustil ma zo slovami: „A teraz pozeraj, ako sa pije káva s krásnymi Američankami!“  Prisadol si k jej stolu a objednal ďalšie kafé. Chvíľku ma mrzelo, že som to neurobil ja, ale naozaj iba chvíľu, pretože v momente, ako im káva prišla na stôl vošiel do predajne muž väčšieho vzrastu a prisadol si k ním ku stolu. Ja som sa pre istotu robil, že nič, no Martin bol vo veľmi nepríjemnej situácii. Neviem, čo mu v tom momente prebiehalo v hlave, ale z nešpecifikovaného dôvodu sa postavil, pohľad upriamil na muža, ktorý si prisadol, prstom ukázal na kávu, povedal: „It‘s for you.“  a rýchlejším krokom sa vrátil ku mne xD.
Pýtal som sa ho, prečo neostal, možno to bol len jej kamarát alebo známy, no keď mi popísal, ako škaredo sa na neho ten muž pozrel, tak som to už pochopil a radšej sme urýchlene opustili predajňu xD.
Na túto príhodu zo Starbucks určite nikdy nezabudnem.

Je ďalší deň, no stále ostávame vo Phoenixe. Je to fakt obrovské mesto a za jeden jediný deň sa v ňom toho veľa stihnúť nedá. Ako už býva mojou záľubou, kúpili sme si veľkú mapu mesta a celý deň sme obzerali rôzne kúty mesta. Bolo to unavujúce, chvíľu sme išli na vlastných nohách, na väčšie vzdialenosti sme to skúšali stopom a keď to nebolo úspešné, tak sme zvolili tú najhoršiu možnosť - taxík. Našťastie vodiči vo Phoenixe boli priateľskí a tak sme sa na taxíku zviezli iba jeden krát, ale aj tá jediná jazda „stála za to“. Taxikár bol nepríjemný, uhundraný starý muž s nie príliš vhodným outfitom a aróma, ktorá z neho išla sa ťažko popisuje. Bolo to niečo odporné, s Martinom sme boli na hranici čiastočného rozkladu.
...ale najodpornejšia bola aj tak cena za tých pár kilometrov. Musím povedať, že 20$ som za jednu cestu taxíkom ešte nikdy nezaplatil, ale bol som veľmi rád, že som z neho už vystúpil. Čerstvý vzduch!

Prvé miesto, ktoré sme sa rozhodli navštíviť stálo v centre mesta. Chase Tower alebo inak povedané budova bankového centra, ktorá bola s vyše 100 metrami najvyššou v meste. Žiarivé lúče slnka sa krásne odrážali v obrovskej presklenej budove. Bolo veľmi náročné pozrieť sa na samotný vrchol budovy. Ešte viac ako budova nás zaujalo jedno americké auto, teda skôr jeho ŠPZ. Vedľa malého obrázku palmy bolo napísané 467-CRAP. Vzhľadom na to, ako to auto vyzeralo sa ani nečudujem, že malo takú značku.

Medzi ďalšími miestami, ktoré sme navštívili je City Park of Phoenix, na Central Avenue to bol ďalší mrakodrap zdobený palmami - 3300 Tower (dlhší názov 3300 North Central Avenue), takisto sme sa zastavili pri pár luxusných reštauráciách, ale fakt len zastavili, pretože sme sa necítili natoľko luxusne, aby sme nahliadli dovnútra.

Ďalší deň sme sa každý vybrali svojou cestou. Zviezli sme sa do mesta a potom sme sa rozlúčili a dohodli sme sa, že sa stretneme už na chatke. Nedokázal by som byť v Arizone a nenavštíviť Jobing.com arénu v Glendale,  pre tých, ktorí nevedia - hokejový štadión Arizonského hokejového klubu NHL - Phoenix Coyotes. Nádherná hala, som rád, že som sa na to miesto rozhodol ísť, vážne sa to oplatilo. Jediné čo ma mrzí je, že som sa nedostal dovnútra haly.
Už sa stmievalo a ja som sa vracal naspäť. Ešte pri Jobing.com aréne sa mi stala jedna zábavná situácia, už to bude znieť neuveriteľne, ale je to skutočne tak. Možno mám na tieto veci jednoducho šťastie alebo som sledovaný tajnou americkou organizáciou.

Pristavil sa pri mne chlapík, tipoval som ho na môj vek a začal so mnou diskutovať. Keďže som sa vracal z hokejovej arény, začal sa ma pýtať, či fandím Phoenixu, či chodím na hokej a nespočetné množstvo ďalších otázok. Polhodinka konverzácie ubehla ako nič a ako to už u mňa býva zvykom, na meno som sa spýtal až, keď sme sa lúčili. Pri mojej otázke: „You forgot to tell me your name, I’m Peter.“  mi odpovedal niečo, čomu som sa už musel schuti zasmiať, vtedy som pred ním vyzeral aj dosť hlúpo, no ale uznajte, jeho odpoveď bola: „Oh sorry, glad I met you Peter, I’m George or Juraj, I live in the USA, but I am originally from Slovakia, country in the Europe, when I was born.“
A teraz mi prosím napíšte... JE TO LEN NÁHODA ALEBO MÁM NEJAKÚ MOC NA SLOVÁKOV V ZAHRANIČÍ? xD
...potom som mu odpovedal niečo, čo mu vyčarilo úsmev, aj prekvapenie na tvári: „Hej, poznám to miesto.“
Takže plánovaná rozlúčka nakoniec nebola, diskutovali sme ďalšiu polhodinu a ešte aj cestou na chatku, kde ma išiel odprevadiť.
Porozprával mi o tom, ako sa mu žije v USA, dozvedel som sa, že má čisto amerických rodičov, ale slovenské korene, jeho prvý otec bol Slovák.

Nakoniec nám cesta ubehla veľmi rýchlo a všetci traja (ja, Martin a George alebo Juraj) sme boli na chatke. To ale nebolo miesto, kde som sa mojím vzácnym nálezom (Jurajom) rozlúčil...


Arizončan Juraj bol z toho, že som ho stretol potešený a tak sa rozhodol stráviť jednu noc v našej chatke. Na ďalší deň som mal s Martinom naplánovanú troška dlhšiu cestu do druhého najväčšieho Arizonského mesta - Tucson. Keďže som už tak náhodne stretol Ďuriho, tak som mu navrhol, či by nemal záujem pocestovať s nami. S radosťou súhlasil a aj nám to padlo veľmi vhod, keďže v tom meste už niekoľkokrát bol, takže ho mali aj ako sprievodcu. Len pre informáciu, vo Phoenixe žije už 14 rokov.
Cesta do Tucsonu bola dlhá a vysoké horúčavy ten pocit len predlžovali. Cestou sme sa ale zabávali, Juraja sme sa väčšinou pýtali na jeho americký život a veci s tým spojené.
Po unavujúcej ceste ste konečne zahliadli tabuľu s nápisom Tucson a o chvíľu sme už vystupovali z vlaku. Teplo bolo čoraz intenzívnejšie a my sme sa cítili ako roztápajúce sa nanuky. Keď Juraj povedal, že takéto teploty tam majú 9 mesiacov v roku, trošku ma to schladilo, ale iba trošku.

Tucson je rovnako ako Phoenix krásne mesto, náš americko-slovenský sprievodca nás vôbec nešetril a poukazoval nám rôzne kúty mesta.
Ešte viac ako samotné mesto ma však zaujalo to, čo bolo okolo neho. Som človek, ktorého fascinuje divoká púštna príroda, ten pocit, keď idete v najväčších horúčavách po osamotenej ceste a okolo vás len divoká príroda je fascinujúci.

Cestu okolo mesta som si veľmi užil, väčšinu cesty sme išli do kopca, takže čím ďalej sme mali krajší pohľad na celé mesto. Tie nesmierne horúčavy som v tom momente ani len nevnímal. V Tucsone a na ceste okolo mesta sme strávili asi 7 hodín, neskoro večer sme sa vyčerpaní vrátili do Phoenixu, kde sme Jurajovi poďakovali za sprievod a rozlúčili sa s ním. Dobrodružná cesta skončila, ale mnoho ďalších je ešte len pred nami...


Na hraničnej tabuly štátu Arizona je napísané: „Arizona. The Grand Canyon State Welcomes You“.
Čo by to bol za americký sen, kebyže sme v Arizone nenavštívili miesto, ktorým sa najviac pýši...
...áno, reč je o slávnom a úžasnom Grand Canyon.

Nachádza sa v centrálnej časti severnej Arizony, v skratke je to najväčší kaňon tvorený Coloradskou riekou. Tento 446 kilometrov dlhý, 29 kilometrov široký a takmer 2 kilometre hlboký prírodný útvar ma už od malička fascinoval a nikdy som nejako neveril, že sa mi ho niekedy v živote podarí navštíviť.
Táto chvíľa prišla a nemusel som na ňu dlho čakať. Po dlhej ceste z Phoenixu nás nakoniec vysadili pri Grand Canyon Village.

Obloha horela teplom, piesok bol vriaci a zásoby tekutín sa nám míňali veľmi rýchlo. Ale ani to nás neodradilo od toho, aby sme si spravili našu najväčšiu Arizonskú cestu...
...cestu okolo Veľkého Kaňona!

Grand Canyon je presný typ časti prírody, ktorá ma neskutočne fascinuje. Cesta bola unavujúca, ale ja som kráčal stále ďalej a ďalej, užíval som si každý krok a každý pohľad na toto nádherné prírodné veľdielo. Po dvoch hodinách cesty som si s Martinom dal asi polhodinovú prestávku. Vedľa seba sme mali jedlo, pitie a pred sebou monumentálny, obrovský kaňon.

Výlet sa skončil. Nohy sme si vôbec necítili, najradšej by sme sa vyzuli z topánok, len to by ich potom cítili už všetci. Boli sme na pokraji vyčerpania, no taký zážitok, akým bol Grand Canyon ostane v našej pamätí do konca života, pre mňa to bol najkrajší výlet, aký som kedy zažil, niečo tak veľkolepé som ešte nevidel, pohľad na túto úžasnú vec by som prial každému.

Po najnáročnejšej túre sme sa vrátili do „rodného“ Phoenixu na chatku.


Buckeye. 50 tisícové mestečko pár kilometrov juhozápadne od Phoenixu. Do tohto mesta sme sa rozhodli ísť troška zrelaxovať, po niekoľkých veľmi náročných dňoch.
Je to stredne veľké mestečko, žiadne mrakodrapy, bez prehnane veľkej premávky, navôkol bol kľud a vzduch bol čerstvý, konečne sme sa dočkali aj jemného vánku.

Nikam sme sa neponáhľali, pomalým krokom sme prechádzali rôzne časti mesta, všetko tu bolo tak pokojné.

Na 5th South Street sme si urobili menší piknik, keďže okolie bolo prázdne, na relax ako stvorené. No až tak pokojný piknik to zase nebol. Asi po 30 minútach sme pred nami zazreli pomaly kráčajúceho bezdomovca, ktorý nás zrazu spozoroval a vybral sa smerom ku nám. Chvíľu sme netušili, čo si máme myslieť, nie to, čo máme ešte robiť. Ostali sme sedieť a čakali sme, po čo starý pán ku nám prišiel.
Sadol si vedľa nás a s upätým pohľadom na všetko jedlo, čo sme mali rozložené nám začal hovoriť svoje životné historky.
Bolo očividné, že chce za to kúsok chleba alebo aspoň niečo z toho dobrého, čo sme tam mali rozložené. Ja s takýmito vecami problém nemám, starší pán vyzeral slušne, no za to dosť biedne. Vyzeral, že svoje príhody hovoril s chuťou, tak sme ho začali pozornejšie počúvať...

Až sa mi tlačili slzy do očí, keď som počúval, čo všetko prežil. Bol som presvedčení, že nič z toho, čo hovorí nieje vymyslené, tak som sa aj s Martinom do jeho debaty zapojil. Bol výrečný, odpovedal nám na každú našu otázku, musím povedať, že bol veľký zážitok ho počúvať. Už bol pomaly čas odísť, no starý pán neprestával a neprestával hovoriť. Nemali sme na výber, iba ho prerušiť, čo bolo pre nás veľmi ťažké, vyzeralo to, že sme asi jediní, ktorí si ho dokážu vypočuť.
Na prejav úcty sme mu ponúkli všetko, čo sme pri sebe mali. Nebolo to žiadne drahé jedlo, bolo ho dosť, no on si nevedel alebo skôr nemal tú odvahu si vybrať. Cena toho jedla, čo nám tam ostalo bola asi 30$ a uznajte, keď už sme boli ochotní zaplatiť tisíce za dovolenku, prečo neoľutovať 30$ na niekoho, kto žije sám, nemá nikoho, komu by sa mohol vyrozprávať, tak sme ho pri výbere jedla prerušili a s radosťou povedali, nech si nechá všetko.
Neveril a možno aj nechcene odmietal, ale nakoniec sme ho presvedčili, že to myslíme úprimne.

Pre nás to bola maličkosť, pre neho obrovský dar.


Horúca Arizona...
...pre mňa to je niečo, čo sa nedá spoznať za pár hodín a posledné dni v tejto krajine som sa preto rozhodol venovať ceste okolo Arizony...

Divoká príroda, púšť, tropické teplo - aj takto by sa v skratke dala opísať moja cesta naprieč touto krajinou. S Martinom sme si vybrali 3 dni, ktoré venujeme práve ceste, v ktorej je určený akurát začiatok cesty. Kam pôjdeme, kde sa zastavíme a čo budeme robiť - to sú veci, ktorým sme nechali voľný priebeh, naša cesta sa ako tradične začína spred našej chatky.
Vyrážali sme ráno. Ešte pred cestou som si pred chatkou zahral San Quentin od Johnnyho Casha. Struny sa upokojili, gitara bola uložená na svoje tradičné miesto v chatke a veľká cesta sa začala...

Po zážitku z Texasu sme naše zásoby vody zväčšili oproti plánovanému množstvu a urobili sme dobre, počasie bolo naozaj Arizonské. Vyrazili sme ako najväčší cestovatelia, no po prvých kilometroch sme si už museli dať prestávku pri zatvorenej benzínovej pumpe vedľa cesty xD. Napriek veľkým zásobám sa nám voda míňala rýchlejšie ako sme očakávali, no vrátiť sme sa už nechceli.
Najdobrodružnejší moment cesty okolo Arizony prišiel niekde v okolí Desert Hills, kde sa nám zásoby vody úplne minuli. Navôkol nás nič, kde by sme si mohli doplniť zásoby a slnkom vyčerpaní sme sa vybrali ďalej. Cesta bola únavná, dlhá a kroky krátke.
Záchrana prišla, keď sme zbadali informačnú cieľovú tabuľu s nápisom „Tramonto“. Martin schuti, ale potichu, pretože inak sa mu už ani len nedalo zvolal: „Mesto! Konečne voda...“.

Vybrali sme sa smerom, ktorým tabuľa ukazovala. Hneď sa nám kráčalo lepšie...
...až do momentu, kedy sme zistili, že ideme úplne zlým smerom. Ešte horšie bolo, keď sme zistili, že sme zle odbočili asi pred takmer hodinou. Zničení a unavení sme si museli odpočinúť, no netrvalo to dlho, pretože slnko nám nedovolilo ani len sedieť na jedno mieste a púštny prach roznesený po ceste bol horúci.
S arabským outfitom (tričkami na hlave zamotanými do tvaru turbana) sme museli v ceste pokračovať, až sme konečne dorazili do New River - malého mestečka.
V momente sme išli kúpiť vodu, ľahli sme si pod najbližší strom a konečne schuti sme si povedali dva slová, ktoré nám tak chýbali: „Voda a chládok.“.

V New River sme sa zdržali asi hodinu, nabrali sme nové sily a po náročnej, ale nezabudnuteľnej ceste sme sa vrátili do chatky, kde si sme poriadne odpočinuli.

Mimoriadne náročná cesta, ale to je presne to, čo som očakával a musím povedať, že to bolo dobrodružstvo, ako sa patrí. Posledné dni v Spojených Štátoch Amerických budú pre mňa obzvlášť nezabudnuteľné...


Posledná hodina.
Najťažšia časť z celého príbehu...
Písať  o poslednej hodine z tých úžasných 30 dní, ktoré som zažil je veľmi náročné, no pri každej vete, ktorú napíšem sa mi pred očami vybavia spomienky na úžasný americký sen, na ktorý budem veľmi dlho spomínať.
Posledných 60 minút pred odchodom na letisko som nestrávil čakaním alebo posedávaním na jednom mieste, ale tak, ako to chcelo moje Arizonské srdce.

6.7. - 19:45
60 minút do odchodu na letisko
Posledná voľná hodina v Arizone. S Martinom sme sa pobavili, upratali chatku a odovzdali kľúče. V zapätí sme sa ku chatke znova vrátili, tento krát už len ku chatke.

6.7. - 20:05
40 minút do odchodu na letisko
S gitarou som si sadol pred chatku a rozlúčil som sa s ňou rovnako, ako som sa k nej dostal - piesňou. Smutne a zároveň šťastie moje struny na gitare hrali Hurt od JC a ja som popri spievaní so zavretými očami myslel na všetko, čo som tu zažil, na všetky tie spomienky, ktoré sa mi dostali do pamäte a ktoré sa nikdy nevytratia.

6.7. - 20:20
25 minút do odchodu na letisko
Posledná prechádzka v blízkosti chatky, prechádzka miestami, ktoré som za ten mesiac spoznal ako svoje rodné a každý jeden krok mi pripomenul niečo z tejto dovolenky. Cítil som sa šťastný a mal som pocit nekonečnej voľnosti.

6.7. - 20:35
10 minút do odchodu na letisko
Posledných 10 minút som strávil na mojom najobľúbenejšom mieste v Arizonskej púšti. Bolo to asi pol kilometra od chatky, kde bola príroda pokojná, tichá a za tých posledných 10 minút som si zavrel oči a spomenul na najkrajšie chvíle strávené v tejto krajine.

6.7. - 20:45
Odchod na letisko
Odchod späť na letisko, na ktoré som pred mesiacom prišiel bol veľmi ťažký. Odchádzal som ale s veľkými spomienkami, novými skúsenosťami a zážitkami, na ktoré nikdy nezabudnem.
Arizona mi dala všetko, čo som od nej očakával, je to nádherná krajina s nádhernou prírodou, Phoenix je vynikajúce mesto, ľudia v ňom takisto.

Dorazili sme na letisko, nastúpili do lietadla a pohodlne sa usadili...
... lietadlo sa zdvihlo zo zeme Arizony a cez okienko som si posledný krát prezrel miesto, na ktorých som strávil najúžasnejších 30 dní v mojom živote.

príbeh bude preložený do angličtiny 30.8.2012
story will be translated to english on 30.8.2012

Peter neviem, kde mám začať... Som hrdý, že môžem pridať prvý príspevok do tejto témy, vlastne do tejto mega-témy, pre mňa si veľký objav, čo sa fóra týka, obdivujem ťa ako človeka a takisto obdivujem aj tvoje príbehy. Začiatkom tohto mesiaca som mal troška pochybnosti, či ešte môžeš napísať príbeh, ktorý bude lepší ako neprekonateľný 30 Days in Texas.

Výborné Španielsko, dokonalý Texas... ale to nebolo všetko.
Geniálne napísaná, graficky nádherne spracovaná Arizona to proste tromfla a s veľkým prehľadom. Z príbehu ide tá chuť, s ktorou si to písal, tie emócie, ktoré si do toho vložil som preciťoval s tebou, TOTO je príbeh napísaný so srdca!

Zábava bola na mieste, opäť som sa s chuti zasmial, osobitne chválim nádherne napísaný úvod, to na tej chate s gitarou bolo neskutočné, ako od naozajstného spisovateľa, máš môj obdiv.
Skvelý a pútavý dej, napriek tomu, že si Texas prekonal o vyše 1000 slov ma čítanie bavilo čím ďalej, tým viac a na konci som bol smutný, že je koniec.
Emócie boli opäť na mieste, aj v Arizone sa ukázal tvoj veľký charakter, ten bezdomovec bol opäť úžasný, slzy sa mi tlačili do očí rovnako ako pri Texase...
Vtipné situácie nesklamali, s tým slovákom ma to teda dostalo a tie tvoje hlášky fakt stáli za to, tvoj humor mám veľmi rád.

Grand Canyon ti závidím a takisto všetko čo si tam zažil.
GRAFICKY DOKONALÉ! ... opäť sa ukázali tvoje dizajnerské schopnosti, čítalo sa to perfektne, keď to bolo krásne oddelené, logo vynikajúce, nadpisy perfektné, skvelý Texas je s prehľadom prekonaný !!! v)

Pre mňa si veľký človek... Máš 18 rokov a toto bola tvoja tretia Amerika. Je až neuveriteľné, ako si svoj život užívaš, si úžasný, všetko čo robíš je úžasné a v živote ti prajem len to najlepšie.

Ďakujem za príbeh, užil som si ho na 100%, hodnotím ho najlepšie, ako ho hodnotiť môžem.
JEDNOZNAČNE NAJLEPŠÍ PRÍBEH V DENNÍKU

Po prečítaní Arizona Heat som ostal očarený. Bol som hlúpy, keď som ti neveril, že môžeš prekonať svoj 30 Days in Texas, ale tento príbeh je opäť o triedu vyšší, zastúpené sú všetky kategórie (zábava, akcia, umenie, emotívne časti), počas čítania som si predstavoval, že som tam aj ja a cítil som sa dobre. A ty si toto všetko zažil.

Nejdem ani vypisovať, čo všetko ti závidím, pretože ti závidim úplne všetko. Grafické spracovanie bez komentára -> ABSOLÚTNY TOP...

Verím, že karmovacia mánia bude aj v tomto príbehu a držím palce, nech je tých 1,000 príspevkov aj tu. Ďakujem za skoré pridanie príbehu, veľmi som si ho užil.

Od začiatku - do konca úplne dokonalé
Spracovanie, humor, grafika, dej, navštívené miesta -> všetko zvládnuté na jednotku, najlepší príbeh na fóre
Dávam ti najväčšiu karmu, ako som kedy na fóre dal!

---

výborný komentár: XezepusMECHA

Fascinujúce, ako dokážeš spraviť z nejakej Arizony urobiť krajinu, ktorá vo mne vyvoláva túžbu ju okamžite navštíviť... Píšeš to s takým citom a umením, že to povznášaš na úplne inú úroveň príbehov.

Arizona Heat (2012) je viac, ako len obyčajný príbeh, je to veľdielo.

Určite najlepší príbeh, to je bez pochýb
---
Najlepšia hláška z celého príbehu: "Výlet sa skončil. Nohy sme si vôbec necítili, najradšej by sme sa vyzuli z topánok, len to by ich potom cítili už všetci."
---
A tie nadpisy si urobil geniálne, takisto ako aj logo...

Fuuuh tak pravdu povediac nečakal som že tu príbeh bude tak skoro ... Si ho písal už v lietadle?? ... Každom prípade klobúk dole pred rýchlasťou akou si sa podelil o zážitky s nami Príbeh je super napísaný a prehladný visno že to písal profík Chudák Martin muselo mu riadne zrednúť keď na neho ten chlap pozrel ... a ten slovák tomu sa hovorí šťastie na ludí ...
Ešte raz Super príbeh
No a samozrejme neodpustím si pár otázok na teba
Kolko báb si ťa zastavilo na ulici počas tvojej dovolenky??
Kolko dní z vašej dovolenky ste museli ostať v chatke pre zlé počasie
Videli ste na vašej tour de púšť aj nejaké zvieratá či iba nejaké kosti ak ste vôbec videli
Kam to bude na další rok??
Karm up
BTW celkom slušne bolo forum vďaka tebe preťažene

páni zase raz sa mi to dobre čítalo silný príbeh ktory mal čo do seba , niekedy by som chcel zažiť niečo podobné, ten príbeh s bezdomovcom ma dojal bolo to od vás vážne milé gesto , ani neviem čo dodať, zase raz super príbeh a vino že si si to tam užil

V duchu som si vravel, že bude Arizonský príbeh lepší ako ten Texaský. S radosťou musím povedať, že tvoj doteraz najlepší príbeh bol prekonaný, gratulujem k osobnému rekordu.

Opäť skvelé čítaniek, kopa vtipných príhod, krásne gesto, čo sa týka bezdomovca v Buckeye, spracovanie opäť úplne bezchybné, pekné logo & nadpisy, príbeh na najvyššej úrovni a pre mňa špička medzi všetkými príbehmi.

Pre mňa 7 najlepších hlášok
1.

V tom momente mi prišlo Martina opäť ľúto a ešte viac som sa začal smiať.

2.

... ku ktorým som si dal ešte Colonel's Crispy Strips (kuracie neviem čo, ale boli vynikajúce!).

3.

...z nešpecifikovaného dôvodu sa postavil, pohľad upriamil na muža, ktorý si prisadol, prstom ukázal na kávu, povedal: „It‘s for you.“...

4.

...s Martinom sme boli na hranici čiastočného rozkladu.

5.

Vedľa malého obrázku palmy bolo napísané 467-CRAP.

6.

Možno mám na tieto veci jednoducho šťastie alebo som sledovaný tajnou americkou organizáciou.

7.

Nohy sme si vôbec necítili, najradšej by sme sa vyzuli z topánok, len to by ich potom cítili už všetci.

S tým bezdomovcom to bolo krásne. Veľký potlesk pre teba Peťo.
---
Príbeh som si veľmi užil, ďakujem.

Peťo môj drahý, čo k tebe a k tomu príbehu... Opäť si s obyčajného príbehu urobil pútavý zážitok, ktorý čitateľa vtiahne do deja...

Napriek tomu, že je to takmer 2x dlhšie ako dlhý prábeh -> 30 Days in Texas -> sa mi to čítalo výborne a to vďaka nadpisom, odsekom a vyznačeným slovám, príbeh, ako sa patrí, výborné.

Závidím ti tvoje cestovateľské zážitky, si človek s veľkým srdcom a takýto aj ostaň, je to vzácne a veľmi zriedkavé.

Fajn Peter, 10 bodov z 10

Joooj Peťo, prečo mi toto robíš. Zase si sem pridal tak dokonalý príbeh a ja ti opäť idem závidieť. No za svoju závisť sa nehanbím, pretože je oprávnená, znova si zažil krásne a veci a podelil si sa o ne s nami.

Grand Canyon musel byť úžasný a všetky mestá tak isto, som ani nevedel, že Phoenix je ešte väčší ako Dallas a tie teploty v Arizone... no sila!

Super sa mi to čítalo, opäť si to krásne oddelil, tie tabuľky si urobil perfektne, ešte lepšie ako pri Texase... Na to, aký je ten príbeh dlhý sa mi to ani nezdalo a to som zistil, že som ho čítal asi 45 minút... ... a popri tom som počúval nejaké tie country pesničky, ako Johnny Cash, John Denver a ešte nejaké neznáme, už si ani nepamätám na názvy, proste náhodne z YouTube

Najviac sa mi páčila časť "Around Arizona", tá bola perfektná!!! Ja by som to asi ani neprežil...

A musím citovať najvtipnejšiu časť z celého príbehu

Chvíľku ma mrzelo, že som to neurobil ja, ale naozaj iba chvíľu, pretože v momente, ako im káva prišla na stôl vošiel do predajne muž väčšieho vzrastu a prisadol si k ním ku stolu. Ja som sa pre istotu robil, že nič, no Martin bol vo veľmi nepríjemnej situácii. Neviem, čo mu v tom momente prebiehalo v hlave, ale z nešpecifikovaného dôvodu sa postavil, pohľad upriamil na muža, ktorý si prisadol, prstom ukázal na kávu, povedal: „It‘s for you.“ a rýchlejším krokom sa vrátil ku mne xD.

Skvelé Peťo, skvelé... stále vieš písať príbehy a si strašne ambiciózny a poctivý človek, tá situácia s bezdomovcom ma úplne dostala!

Veľká pochvala, veľká karma...
---
LEOPOLDES RULEZZZ!!!

Peter, Peter... ty si veľký kaňon, teda kanec.

Skvelé veci si ty pozačíval, taký Arizonský trip by som chcel zažiť aj ja, nejdem zbytočne chváliť každú jednu vec v príbehu, pretože všetko je tam super.

Fajnovo si urobil aj tie textíky s obrázkami, ja by som umrel asi, kým by som vôbec nejaký urobil.

Obdivujem ťa ako človeka, si fajn chlap, prajem ti len to najlepšie. Vitaj späť na Slovensku, najbližšie zájdeme na nejaký pohárik, ešte mi porozprávaš nejaké veci.

GRANDIÓZNY PRÍBEH!

---

Nečakal som až taký majstrovský kúsok, o triedu lepšie ako Texas, tvoje spisovateľské zručnosti sa opäť upgradovali, skvele sa mi to čítalo, spracoval si to prehľadne, jednoducho povedané - presne takto vyzerá príbeh na špičkovej úrovni
---
Síce je toho dosť, ale musím skopírovať časť, pri ktorej sa mi tlačili slzy do očí, tá posledná veta je nádherná! Si veľký človek s obrovským srdcom Peťo! A Martin takisto...

Asi po 30 minútach sme pred nami zazreli pomaly kráčajúceho bezdomovca, ktorý nás zrazu spozoroval a vybral sa smerom ku nám. Chvíľu sme netušili, čo si máme myslieť, nie to, čo máme ešte robiť. Ostali sme sedieť a čakali sme, po čo starý pán ku nám prišiel.
Sadol si vedľa nás a s upätým pohľadom na všetko jedlo, čo sme mali rozložené nám začal hovoriť svoje životné historky.
Bolo očividné, že chce za to kúsok chleba alebo aspoň niečo z toho dobrého, čo sme tam mali rozložené. Ja s takýmito vecami problém nemám, starší pán vyzeral slušne, no za to dosť biedne. Vyzeral, že svoje príhody hovoril s chuťou, tak sme ho začali pozornejšie počúvať...

Až sa mi tlačili slzy do očí, keď som počúval, čo všetko prežil. Bol som presvedčení, že nič z toho, čo hovorí nieje vymyslené, tak som sa aj s Martinom do jeho debaty zapojil. Bol výrečný, odpovedal nám na každú našu otázku, musím povedať, že bol veľký zážitok ho počúvať. Už bol pomaly čas odísť, no starý pán neprestával a neprestával hovoriť. Nemali sme na výber, iba ho prerušiť, čo bolo pre nás veľmi ťažké, vyzeralo to, že sme asi jediní, ktorí si ho dokážu vypočuť.
Na prejav úcty sme mu ponúkli všetko, čo sme pri sebe mali. Nebolo to žiadne drahé jedlo, bolo ho dosť, no on si nevedel alebo skôr nemal tú odvahu si vybrať. Cena toho jedla, čo nám tam ostalo bola asi 30$ a uznajte, keď už sme boli ochotní zaplatiť tisíce za dovolenku, prečo neoľutovať 30$ na niekoho, kto žije sám, nemá nikoho, komu by sa mohol vyrozprávať, tak sme ho pri výbere jedla prerušili a s radosťou povedali, nech si nechá všetko.
Neveril a možno aj nechcene odmietal, ale nakoniec sme ho presvedčili, že to myslíme úprimne.

Prepáč Peťo, ale znova tu budeš musieť čítať to, ako sa rozplývam nad tým, čo si zažil, no nedá mi to sem nenapísať.

V prvom rade by som chcel pochváliť grafickú stránku príbehu, hlavne pekne spravené logo a tie nadpisy fakt nemajú chybu, je to veľmi kvalitné spestrenie článku.
Písal si zrozumiteľne a používal si pekné vety a slová, takže čitateľ sa v tvojom článku nestratil a keď som sa náhodou niekde zamotal, hneď som vďaka prehľadnému spracovaniu vedel, kde som skončil.

Na niektorých častiach som sa zasmial, nad niektorými som žasol a závidel som ti, pri niektorých veciach som sa bál o tvoj život a v neposlednom rade pri časti s bezdomovcom som sa cítil úžasne, napriek tomu, že si to práve ty - ten úžasný človek s veľkým srdcom, ktorý vie potešiť iných.

Peťo prajem ti ešte veľa takýchto krásnych výletov, ešte aspoň jeden americký sen, či už Texas, Arizona alebo úplne niečo iné, hlavne nech sa tam máš tak dobre, ako doteraz.

Veľké ďakujem za príbeh, čítanie som si maximálne užil.

Pekne dlhý príbeh, ale veľmi silný. Som myslel, že v polovici prestanem vládať čítať, ale ani som sa nenazdal a bol som už na konci a vravel som si, že by som ho ešte dokázal čítať ďalej, tak dobrý bol. Fakt si to super spracoval, presne ako ostatní písali, aj tie obrázky, taký príbeh som tu ešte nevidel a to som ich už prečítal z tohto Denníka dosť, máme tu fakt fajn spisovateľov a myslím, že ty si z nich zrejme najlepší. Fakt super, závidím ti to.

Peťko ...

... už pri prvých slovách z príbehu, ktoré som prečítala som bola zamilovaná. ♥

Vieš, máš jeden veľký dar, si ten najlepší človek, akého poznám a aj tu je divno, že príbeh si napísal zo srdca, je to naozaj niečo nádherné.

Vychutnávala som si každú jednu časť a keď som sa dostala až na koniec, tak sa mi ani nechcelo veriť, že som prečítala príbeh s takmer 4000 slovami. Arizona sa ti skutočne vydarila, vyber si naozaj skvelé veci, čítalo sa mi to skvele a kebyže sa ma teraz spýtaš na akúkoľvek časť z príbehu, hneď by som ti vedela odpovedať.

Snáď jediná vec, ktorá sa mi na tvojom výlete v horúcej Arizone nepáčila je, že som tam nebola s tebou, pretože to by bolo ako z toho najkrajšieho sna.
Veľmi pekný príbeh. x)

Výborné, vynikajúce, vydarené, grandiózne, veľkolepé, dokonalé, fantastické, bombové, fenomentálne, ohromujúce...

... a neviem ako ešte mám popísať tvoje dielo (tento príbeh), pretože niečo tak dobré a záživné som už dávno nečítal.

Zaujímavý dej, pekné spracovanie a postupnosť, skvelá štylistika, skvelé zážitky, jednoducho to má šmrnc a je v tom všetko, čo tam má byť.

Oplatilo sa mi prečítať tento takmer štyritisícový príbeh, je to fakt niečo, čo nemá na tomto fóre konkurenciu a u teba a tvojich príbehov si obzvlásť cením, že si dáš aj tú námahu spracovať to graficky, to príbeh obohatí a násobne vylepší.

Toto je viac, ako príbeh, toto je už umenie. Skvelé Peťo, skvelé!

Peťo, keď už som ti dal ten hlavný komentár, tak by som začal zo svojou prvou otázkou v tejto téme (keďže ma to dosť baví )
---
Je KFC lepší ako McDonald's? :-) a tak celkovo - výber jedla, posedenie, atmosféra a pod.

Síce mi je jasné, že v USA to musí vyzerať inak, ale chcem len tak pre porovnanie, lebo ja som už v KFCčku bol u nás (na západnej časti Slovenska, keďže na Východe ešte nič nieje :/)

Tak tomuto sa hovorí príbeh.

Pekné spracovanie, fajn sa to čítalo, keď si to tak fajn spravil, fakt super, nemám slov. Zážitok na celý život.

Máš šťavu Peter, užívaš si život naplno, to sa mi páči...

FrActraL: Najoriginálnejší príspevok za poslednú dobu...

Mimochodom Peťo bolo v Arizone horúcejšie ako v Texase?

Viem, že je Phoenix väčší ako Dallas, ale pôsobil tak na teba? Ako väčšie mesto, ako bol Dallas alebo si už na mrakodrapové mestá zvyknutý?

Prenádherný príbeh Peťko!

Vždy, keď prečítam už prvú vetu tvojho príbehu, tak sa do toho tak vžijem, že si po celú tú dobu, čo ho čítam myslím, že som v tom príbehu aj ja. Niekedy ma už naozaj musíš zobrať do zámoria, s tebou by som si to tam určite užila naplno.

Som rada, že si vynechal tie veci v príbehu, ktoré ti ľudia tak chválili pri minuloročnom Texase - pekné logo, krátky anglický úvod, nádherné vety na začiatok oddeľovanie jednotlivých častí obrázkovými nadpismi, pekne napísané - pre toto sa mi tvoje príbehy strašne páčia, pretože sa fakt skvele čítajú a každý sa do nich ihneď zamiluje... x)

Ubytko ste mali naozaj krásne , som rada, že sa vám páčilo ešte viac ako v Texase, to už muselo byť niečo. Neviem, kde mám pokračovať, je toho tak veľa, čo by sa tu dalo chváliť, v každej časti je mnoho vecí, ktoré by som chcela opísať, ale to by som opisovala asi až do zajtra. Takže príbeh ako celok prekrásny, bez jediného kazu, najúžasnejšia časť pre mňa bola asi Grand Canyon a najemotívnejšia určite Buckeye Town. Opäť sa v tebe ukázal veľký človek Peťko. (slovenskú vlajočku ste mu nedali? )

Ešte raz, krásne! už sa musíme po tej nekonečne dlhej dobe dohodnúť na nejakú kofolku, nech si navzájom porozprávame o našich úžasných dovolenkách.+ x)

FrActraL: MOC DOBRÉ!!!

Táto téma je predurčená na úspech. Obrovský počet zhliadnutí už prišiel, teraz jej prajem, nech nezanikne a nech je rovnako ako Texas komentovaná po celý, celunký, celučičký!!!

... ROK! v)

Čítanie mi zabralo vyše pol hodinu, ale vôbec to neľutujem, prekrásne napísaný príbeh, nechceš byť spisovateľ?

Pozažíval si tam fakt skvelé veci, som rád, že si mal tak dobrú dovolenku, ako ja s mojou najväčšou ♥ láskou ♥

MÁM DVA NOVÉ SNY:
1. Ísť na dovolenku do U.S.A s Peťom
2. Ísť na dovolenku do Kdekoľvek s Maťkou x) (srry Maťo, silno som chcel zohnať miesto aj pre teba, no nešlo to )